Týmto, pre nich možno normálnym chovaním, porušili hneď niekoľko zásad slušného správania. Možno chtiac, možno nechtiac. Ale určite chtiac, lebo zo slúchadiel im preniká Skrillex. Sú to rebeli. Ak prídem niekam, kde je zoskupenie ľudí do radu, automaticky sa postavím na jeho koniec, nie? Dvojrady sme vytvárali na hodinách telesnej výchovy, a autobusová zastávka mi ako telocvičňa, veru, nepripadá. Majú na háku.
No a keď už absolvovali tú fyzicky náročnú trasu z domu až sem, povedia si, musia ten chôdzou nadobudnutý čerstvý vzduch v pľúcach nejako zo seba dostať von. Tak si zapália a majú na háku. Opäť a druhý krát. Aj tak ich už väčšina z čakajúcich označila za bezočivé zvieratá. Vtedy prichádza chvíľa, kedy mám sto chutí danú mládež zdrapiť a za uši ťahajúc odkrokovať päť metrov, so slovami: „Tu už dymiť môžeš, chlapče. Lebo inak hrozí, že ma z toho smradu, takto skoro ráno a s prázdnym žalúdkom, napne. A to by som nerád. Káva ma ako jediná po ránu drží pri živote. Či ma chceš mať azda na svedomí? Hm?"
No nechám to tak. S kľudným srdcom (lebo vynervovanie z predošlých situácií vo mne dovtedy utíchne) nastúpim, častokát vždy ako posledný a kúpim si lístok. Tuna ma dokáže vytočiť (aj keď už o čosi menej, lebo je sympaťák), pán ujo šofér. Ak mám drobné, nechce ich. Vraj, čo s tým má akože robiť?! A naopak. Ak mám papierové, frfle, že z čoho mi má akože vydať?! Typická žena. Nevie čo chce, poviem si v duchu, prekrútim očami a posadím sa. Zväčša vytiahnem knihu a slúchadlá. Po prípade zošit a slúchadlá. Záleží od náročnosti dňa, do ktorého sa takto, so zápasením s vlastnou sebakontrolou vrhám. Úplná idylka. A niekedy vlastne nevytiahnem nič, lebo tma. Inokedy po intímnejšom svetle doslova bažím, lebo nielenže by si človek rád zdriemol, ale aj pretočil doma, v tme, narýchlo a naopak oblečený sveter.
Aj napriek tomuto mám cestovanie autobusmi celkom rád. A vlakmi ešte viacej. Nemôžme byť všetci rovnakí, to by sme sa predsa nudou povraždili.