Vraví sa, že pes, ktorý breše, nehryzie. O to viac som bol znepokojený, lebo tento tu ani hlásku nevydal. Vzápätí všetky myšlienky boli fuč a hlavu som mal plnú toho, čo ma naučili všetky tie minuloročné semináre štatistiky (ďakujem doc. RNDr. Miron Pavluš, CSc. a doc. Mgr. Eva Litavcová, PhD.). V pamäti listujem zadania, vyberám vhodnú analýzu, hodnotím a vyvádzam záver. Buď utekám vľavo, kde ma čaká plot vo výške meter osemdesiat a za ním pes s poradovým číslom dva, alebo pôjdem vpravo, kde je plot o niečo nižší a pes, ktorého tam majú, je takmer stále zatvorený v klietke. Snáď tomu tak bude aj teraz. V tom sa on už rozbehnutý rúti mojím smerom, tak skúsim rozpažiť ruky a urobiť zastrašujúci prudký pohyb smerom dopredu. Kdesi v telke som čosi také videl, ale ukázalo sa, že je to hlúposť. Nezafungovalo a akurát som tým stratil zopár a možno i posledných stotín života. Dávam odpich, stáčam sa vpravo a situáciu hodnotím tak, že to, čo je predo mnou, preliezť určite nestíham, lebo pes je už tak blízko, že za chrbtom počujem iba dopad jeho nôh na zem. Chytám sa bráničky a celý sa, ani neviem vlastne ako, lebo gymnastiku som na telesnej výchove nemal nikdy veľmi rád, prehadzujem na druhú stranu. Smer môjho letu ale začala kopírovať aj bránička, ktorá, ako sa ukázalo, nebola vôbec zavretá, takže vedieť tento fakt, nič nemusím preskakovať a ušetril by som si nielen zopár škrabancov, ale aj svoje obľúbené kraťasy. Pes nakoniec zmizol kdesi v tmavej zákrute, a tak si smerom domov (s doslova holým zadkom) dávam azda na trati dlhej tristo metrov najlepší osobný čas všetkých čias. Škoda len, že ma v tej chvíli nenapadlo si to celé zmerať, lebo na ten nový personal record by to bolo celkom určite.
Nebolo to prvý krát, čo ma v noci prekvapil cudzí, uličkami sa túlajúci pes, ale bol prvý, ktorý sa za mnou rozbehol. Hnusný to pocit, poviem vám.
A aby to nebolo iba také jednotvárne, že túlajúcich psov stretávam iba v pokročilej hodine nočnej, podobné nečakané stretnutia ma sprevádzajú celkom často. Napríklad v apríli tohto roku, kedy som vybehol do prírody, horko-ťažko sa vydriapal na kopec, kde v zákrute opäť čosi, čo má štyri nohy. Na srnku nízke, na líšku veľké a na diviaka zasa chudé. Nad veveričkou som v tej chvíli ani príliš neuvažoval. Myslím si, že pes, lebo okuliare som síce nemal, ale čo iné by to tak mohlo byť. Asi tak pol metra vysoký a sedem, nanajvýš desať metrov odo mňa vzdialený. Široko-ďaleko nikto nikde, teda ani majiteľ nie. Otáčam sa na päte, robím piruetu, za ktorú by sa ani Jevgenij Pľuščenko hanbiť nemusel a utekám ozlomkrk z kopca nazad dole. Z behu už viac nič, lebo nohy sa mi klepali a podlamovali, akoby som práve košický Medzinárodný maratón mieru zabehol, ale aspoň adrenalín bol, takže i tak dobre.
Ani v jednom prípade som nezúril na psa, ale vedieť, kto je majiteľom, zopár tých škaredých slov by som mu určite uštedril.