Paul Auster - Zimný denník
Autobiografia, v ktorej autor rozoberá svoj život od útleho detstva až do veku 64 rokov, od bývania v rodnom dome a v Paríži, rozchody a príchody, či ako nazvať to, keď sa dvaja dajú opäť dokopy, prvé (nie príliš slávne) sexuálne skúsenosti, tvorivý úpadok a iné ťažkosti, radosti a utrpenia. Pokiaľ ide o chronologickú postupnosť deja, tej v knihe niet. Celé je to kade-tade. Pre niekoho možno neduh, ale práve to túto biografiu robí inou. Odlišnou. Ďalšou z odlišností je aj nezvyčajná forma písania, ako keby samému sebe. Paul Auster má už síce na konte zopár úspešných titulov, no toto bol môj prvý kontakt s ním. Príliš neoslovil, ale ani neurazil.
„Sami sebe sme všetci cudzincami, a ak vôbec máme poňatie o tom, kto sme, je to iba preto, že žijeme v očiach druhých."
Chaim Potok - Volám sa Ašer Lev
Súboj medzi kultúrnymi zvyklosťami a inakosťou. Keď láska k výtvarnému umeniu prekoná oddanosť voči vlastnému otcovi, zle je. V prípade, že ste synom chasidského žida, o to horšie. Malý Ašer kreslil všade a stále. Kreslil aj vtedy, keď si to ani sám neuvedomoval. Táto záľuba, ktorá mu spôsobovala nemalé rozvraty v rodine už od detstva ho sprevádzala až do dospelosti. Z kreslenia sa rázom stalo maľovanie. Najskôr uhlíkom, neskôr farbami. Z nevinných obrazov ulice, na ktorej vyrastal, cez portréty nahých žien, za ktoré ho otec ešte väčšmi odcudzoval, až k obrazu, ktorý napätú situáciu v rodine úplne zaklincoval. Ako umelec zažiaril, no v očiach najbližších zostal, žiaľ, nepochopený.
Jerzy Kosinksi - Pomaľované vtáča
Toľko zla, hnusu a nenávisti sa na dvesto dvadsiatich siedmych stranách vidí málokedy. Seriously. Tých fuj-fuj scén je v tejto knihe pomerne dosť a každý si príde na svoje. Respektíve nepríde. Pri predstave, že toto všetko sa deje iba 9 ročnému chlapcovi, ktorému ide po krku snáď celý svet, sa u čítateľa chuť knihu zatvoriť, zahodiť a viac nevidieť, dostaví minimálne raz. V tom mojom prípade, dvakrát.
Jo Nesbo - Polícia
Kniha plná zvratov a napínania. že človek pri čítaní v hromadnej doprave, klopkajúcou nohou o podlahu a mykavými pohybmi tela vyzerá, ako keby ho postihol epileptický záchvat a úplne spotený si vydýchne až v momente, keď sa ho už prisediaci snaží uložiť do stabilizovanej polohy. Tieto knihy majú ale jednu nevýhodu - človek hltá dej rýchlosťou svetla, pretože inak to ani nejde, a v tých zložitých menách postáv sa stratí tak rýchlo, ako pri nazretí do našej kandidátskej listiny na prezidenta. Tie známe tváre už pozná, no zbytok je preňho len to čosi. Nie som si úplne istý, či Polícia v mojom rebríčku prekonala Snehuliaka, aj keď v istých chvíľach by som aj povedal áno.
